Kňaz Ján Nemec
Ján Nemec sa narodil 25.januára 1945 v Šarišských Bohdanovciach. Po štúdiu teológie bol už ako 22-ročný so špeciálnym dišpenzom vysvätení za kňaza. Pôsobil ako kaplán v Trhovišti a v Humennom, potom ako správca farnosti v Žalobíne a Lieskovci.
Pri svojej pastoračnej práci sa zameriaval predovšetkým na mládež, chudobných a rómsku komunitu. Všade, kde Ján Nemec pôsobil si ho ľudia veľmi obľúbili. Ján Orendáč, bývalý učiteľ a riaditeľ školy v Humennom v roku 1988 napísal, že Ján Nemca vidí v troch dimenziách: "...v jeho výške- ako kňaza, ktorý učí, strhuje a priťahuje vzorným kňazským životom, v jeho hĺbke svojimi vedomosťami(najmä z filozofie, teológie a cudzích jazykov), a v jeho nekonečnej ľudomilnosti."
Príchody partizánov
Od začiatku vojny sa na fare v Lieskovci začali zastavovať ruskí parašutisti a utečenci z nemeckých koncentračných táborov. "Vždy prichýlil týchto ľudí bez prostriedkov, často bojujúcich o holý život. U neho sa najedli, zotavili, dostali odev. O jeho pomoci utečencom, z ktorých potom mnohí skončili v partizánskej skupine Čapajev, vedeli aj partizánski velitelia, preto Ján nepredpokladal, že by mu od nich hrozilo nejaké nebezpečenstvo. To samu stalo osudným," spomína Imrich Nemec.
Prví, ktorí sa k partizánom hlásili prišli v noci 8.augusta 1944. "Boli štrnásti, viedol ich Rus. Títo už nechceli jesť, ale peniaze. Vzali všetky, čo našli," hovorí Imrich. Od týchto partizánov dostal Ján potvrdenie. Na "bumaške" bolo azbukou napísané: Dobrovoľne dal 6000 Ks a nebránil sa. Viac nebrať. Podpis: Čapajev. Na faru však chodili ďalší partizáni, nikdy sa neuspokojili s tým, že sa najedli. Stále dačo zobrali, potvrdenie s 8.augusta nepomáhalo. Pri všetkých návštevách bol prítomný farárov brat Imrich. Po poslednom prepade Jánovi zostalo zo šiat len to, čo mal na sebe.
Cesta utrpenia a smrť
Od času, čo začali na faru chodiť partizáni, domvedúca stále prosila Jána, aby sa žiadal na inú faru, alebo odišiel k rodičom do Bohdanoviec. Ján evakuáciu odmietol, dal prednosť strate všetkého pred jednoduchým riešením, akým bol odchod. "Nemôžem opustiť svoj ľud...Ak ostanú ľudia v Lieskovci, ostanem i ja s nimi, hoci by guľky padali ako dážď...Čo ak niekto bude zomierať a bude chcieť kňaza. Prečo by som mal odísť? Nikdy som nikomu nič zlého neurobil," povedal Ján svojmu bratovi. Imrich sám čoskoro z Lieskovca odišiel.
V noci zo 16. na 17. novembra prepadla Jána Nemca skupina troch partizánov. Očitými svedkami toho, čo sa udialo boli domvedúca Margita Magyarová a slúžka Alžbeta Lehovičová. Svoje svedectvo vyrozprávali po vojne farárovmu bratovi. Partizáni pýtali peniaze, no Ján už žiadne nemal. Prosil, aby dovolili poslať domvedúcu do dediny, že mu ľudia peniaze požičajú. Oni mu však rozkázali obliecť sa na cestu. Za farskou záhradou čakali na partizánov ďalší na voze so záprahom. Bola to osemčlenná eskorta pod vedením Jána D. z Vranova nad Topľou. Všetci posadali na voz, kým kňaza uviazali o koňa a vliekli ho popri voze po lesných a poľných cestách osem kilometrov z Lieskovca do Žalobína. Imrich Nemec hovorí, že o tejto "krížovej cesta Jána Nemca" existuje dostatok svedectiev. "Písal mi o tom vranovský farár, ktorému istý muž z Benkoviec povedal, že v tú noc počul nad obcou strašný nárek a volanie o pomoc. Bolo mu jasné, že je to nárek mučeného človeka. Jánovi Orendáčovi z Humenného o tom hovoril partizán Pavol D. zo Žalobína, ktorý skupinu stretol a spočiatku nespoznal skrvavenú tvár Jána Nemca," vymenúva len niektoré dôkazy Imrich.
V Žalobíne partizáni menili voz. Zobudili Jozefa Tőroka, ktorý ich svojím koňmi musel odviesť až ku Girovciam. Zastali pri rozvodnenej rieke Oľka za Polomou, kde voda zobrala most. Tőrok neskôr vypovedal, že tam partizáni zišli z voza, on sa otočil a uháňal späť. Pre istotu sa ani neobzrel.
Čo bolo ďalej sa Imrichovi podarilo zistiť najmä od farára Štefana Drába, ktorému o tom hovoril veliteľ eskorty Ján D.: Ján Nemec mal prejsť cez zrúbanú jelšu ako lávku miesto zničeného mosta. Od vysilenia však už nevládal. Na tomto mieste mu údermi do hlavy rozsekli lebku a dvoma ranami ho zavraždili. Zobliekli mu vrchné šaty a topánky a v spodnej bielizni ho hodili do rieky. Jeho odev si rozdelili. Stalo sa to asi o piatej ráno, vtedy ľudia počuli výstrely. Ján Nemec zomrel vo veku 33 rokov, kňazom bol 11 rokov.
Návrat do rodnej obce
Telo zavraždeného zachytené vo vode na konároch našiel istý Molek. Správa o smrti Jána Nemca sa rýchlo rozšírila. Dvaja Lieskovčania Ján Kremnický a Pavol Jelínek - nechceli veriť tejto strašnej zvesti, preto sa vybrali do Giroviec. Našli tam zastreleného, už z vody vytiahnutého kňaza. Odniesli mŕtveho do kostola v Polome. Na druhý deň obec evakuovali pred blížiacim sa frontom.
Medzitým sa vybral do Lieskovca otec Jána Nemca. Vidiac množstvo evakuantov bol znepokojený, prečo sa jeho syn nesťahuje. Po ceste sa od farára v Strážskom dozvedel o smrti Jána. "Rozhodol sa syna priviezť domov, prv než dorazí front," vysvetľuje Imrich.
S pomocou istého mládenca sa mu podarilo doviezť mŕtveho syna z Polomy do Maťašoviec, kde už prebiehala evakuácia. Na žiadosť miestneho farára Nemci poskytli voz a previezli syna do Vranova, kde ho uložili v kostole a odbavili pohrebné obrady. Napriek ťažkej situácii, keď nikto nevedel, čo bude zajtra, sa otec ani tu nevzdal zámeru dostať syna do rodnej obce. Obrátil sa na okresný úrad, ktorý určil, kto nebohého prevezie do Zamutova. Nemci to nedovolili urobiť skôr, kým si mŕtveho neodfotografovali. Na poslednom úseku cesty pomohol otcovi príbuzný Ján Glankovič, s ktorým konečne dorazil do Šarišských Bohdanoviec.
Tu v sobotu, 25.11.1944 po ôsmich dňoch od zavraždenia Jána Nemca slávnostne pochovali.
Päť dní trvajúce prevážanie mŕtveho a zohaveného syna cez predfrontové nebezpečné územie vyvolalo u otca nervové zrútenie. "Nespoznával ani členov najbližšej rodiny, no nikdy nezabudol na smrť Jána. Ustavične opakoval: Zabili mi syna, prečo ho zabili? Veď bol kňazom," povie Imrich Nemec.
Hľadanie spravodlivosti
Veliteľ eskorty Ján D. vranovskému farárovi nepovedal, kto kňaza zastrelil. K vražde sa neskôr priznal Bedřich H. z Čemerného. Imrichovi Nemcovi to potvrdili v roku 1946 traja politickí väzni, s ktorými bol po vojne Bedrich H. z neznámych dôvodov vo väzení v Humennom. Pred nimi sa chválil, že to on zastrelil lieskovského farára.
Svoje svedectvo publikovala v roku 1995 v časopise M. Rosa aj Helena Dudiaková z Vranova nad Topľou. V článku uvádza ako jej v júni 1945, keď mala 17 rokov, Ján D. porozprával o tom: "ako prišli na faru...rabovali, kňaza bili a mučili...priviazali ho o koňov chvost a hnali koňa hore jarkom...". Potom jej povedal asi osem mien, Helena tých ľudí poznala.
V časoch komunistického režimu sa o vražde Jána Nemca verejne nehovorilo. Ani kňazi si netrúfali čo len spomenúť jeho meno. Nikdy sa nepátralo, kto a prečo z jednotky Čapajev zavraždil mladého nevinného kňaza. Po vojne bolo úradné vyšetrovanie vraždy zastavené a nazbieraný materiál sa stratil. "Objasnenie znemožnili ľudia, ktorí mali na všetkom priamu účasť a sami dostali za účasť v povstaní významné politické funkcie v Humennom, vo Vranove a na iných miestach," myslí si Imrich Nemec
Zavraždenie Jána Nemca však bolo zločinom proti ľudskosti, ktorý je podľa nášho i medzinárodného práva nepremlčateľný. S týmto vedomím sa Imrich Nemec obrátil v roku 1990 na Generálnu prokuratúru SR. V roku 1992 košický krajský úrad vyšetrovania začal nové vyšetrovanie a vypočul všetkých žijúcich svedkov, medzi nimi aj údajných členov skupiny, ktorá odvliekla kňaza z fary. O rok neskôr bolo trestné stíhanie zastavené. V odôvodnení uznesenia stojí, že: "sa potvrdilo, že farár Ján Nemec bol zavraždený neznámymi partizánmi". Vyšetrovanie tak neprinieslo mená vrahov ani dôvod vraždy.
Imrich Nemec hovorí, že verejnosť aj tak pozná mená ľudí, ktorý mali podiel na umučení jeho brata, známe sú aj ich povojnové osudy. Preto nepovažuje za potrebné uvádzať ich celé mená. Šesťdesiat rokov od udalosti mu viac záleží na tom, aby sa na Jána nezabudlo: "Zloba ľudského srdca spôsobila, že svoj život skončil ako mučeník. Ale tím, ktorí milujú Boha, všetko slúži k dobrému. Preto naňho nesmieme zabudnúť. Ak by sme naňho zabudlo, bol by to veľký nevďak voči jeho utrpeniu, voči jeho smrti, voči jeho nevinne vyliatej krvi".
Čítajte viac: https://korzar.sme.sk/c/4544010/skutocny-pribeh-vrazdy-katolickeho-knaza-jana-nemca.html
